Nová vláda štyroch rôznorodých strán našla podľa programového vyhlásenia pomerne silnú spoločnú platformu v pochopení významu stabilnej a funkčnej Európskej únie pre rozvoj Slovenska. Tieto deklarácie otestuje súdržnosť koalície, verejná mienka a slovenské predsedníctvo v Rade EÚ v druhej polovici roka.
Európsky odkaz druhej Ficovej vlády
Slovensko išlo 5. marca k voľbám po štyroch rokoch pohodlnej vlády strany (Smer-SD) premiéra Roberta Fica. Ak by sme si chceli pripomenúť, ako k tomu došlo, vrátili by sme sa do októbra 2011, kedy vláda stredo-pravej koalície Ivety Radičovej predčasne skončila na spojenom hlasovaní o dôvere a o navýšení záruk v rámci tzv. dočasného eurovalu (EFSF, záchranný fond pre krajiny eurozóny).
Európska téma živená sploštenou diskusiou o „zachraňovaní Grékov žijúceho nad pomery“ zmenila politický kurz krajiny a po voľbách priviedla Roberta Fica druhýkrát do premiérskeho kresla, po prvý raz v histórii samostatnej Slovenskej republiky vo vláde tvorenej len jedinou stranou.
Často opakovanou mantrou slovenskej európskej politiky počas tohto obdobia bolo „udržať krajinu v jadre európskej integrácie“, najmä z hľadiska procesov, ktoré prebiehali v eurozóne. Bolo to obdobie krízového manažmentu a opráv v dizajne Hospodárskej a menovej únie. V slovenských podmienkach to okrem iného znamenalo, že sa ministerstvo financií stalo významným centrom tvorby slovenskej európskej politiky. Na jednej strane vláda pomerne konštruktívne reagovala na prichádzajúce iniciatívy, na strane druhej bolo Slovensko jednou z krajín, ktoré v turbulentnom lete 2015 nevylučovali odchod Grécka z eurozóny.
Uplynulé volebné obdobie bolo tiež časom boja za zachovanie objemu a podoby kohéznej politiky, v rozpočtovom období EÚ na roky 2014-2020, čo sa z pohľadu Slovenska a širšej skupiny štátov Priateľov kohézie napriek ťažkým rozpočtovým rokovaniam podarilo.
Zlyhanie naopak zažila tradičná oblasť záujmu, podpora východnej dimenzie susedskej politiky, v podobe turbulentného vývoja na Ukrajine. Dvojkoľajnosť v pozíciách premiéra a rezortu diplomacie k európskym ekonomickým sankciám voči Moskve do určitej miery kompenzovalo v očiach európskych partnerov rozhodnutie o spustení reverzného toku plynu na Ukrajinu.
Po epizóde s pádom Radičovej vlády zažila európska politika skutočný „comeback“ do slovenského politického zápasu s utečeneckou krízou. S nemeckou kancelárkou Angelou Merkelovou polemizovali podaktorí slovenskí politici skoro tak často ako s domácimi oponentami.
Tému predtým Slovensko, podobne ako zvyšok vyšehradského regiónu, nikdy nepovažovalo v európskom rámci za svoju, čo následne diktovalo aj odmietavú reakciu na opatrenia navrhované Európskou komisiou a krajinami najviac zasiahnutými migračnými tokmi smerujúce k väčšiemu k zdieľaniu bremena. „Ochrana“ Slovenska pred utečencami potenciálne prerozdelenými na základe tzv. „povinných kvót“ sa stala pre Smer-SD na prelome rokov jednou z hlavných predvolebných komunikačných línií. Premiér postavil základnú otázku, ktorá by mala trápiť voličov - či konkurenčné politické strany po voľbách „navozia“ alebo „nenavozia“ utečencov na Slovensko.
Na pozadí tohto vývoja sa štátna administratíva sústredená najmä v rezorte Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí pripravovala na výkon prvého predsedníctva Slovenska v Rade EÚ od 1. júla 2016. Rezort diplomacie sa dlhodobo snažil budovať v otázke predsedníctva politický konsenzus. Minister sa pravidelne stretával so zástupcami všetkých relevantných politických strán, aby ich zaangažoval na prebiehajúcich prípravách. Napriek tomu, premiér Fico v predvolebnom období cez médiá apeloval, že Slovensko potrebuje na toto obdobie predovšetkým politickú stabilitu a varoval pred hroziacou medzinárodnou hanbou v prípade, že by po voľbách vznikla nekoherentná vláda zo „zlepenca“ strán a výkon predsedníctva by sa mal dostať do rúk „polobláznom“.
Interregnum
Noc po voľbách sa ukázalo, že „poloblázni“ nie je úplne scestný výraz. Výsledky volieb priniesli pre odbornú aj voličskú verejnosť príliš mnoho prekvapení. SMER-SD zostal najsilnejšou stranou, no prepadol sa hlboko pod očakávania (na 28 %). Najväčší zisk spomedzi opozičných pravicových strán získala, neočakávane, liberálna, no pomerne euroskeptická strana Sloboda a solidarita (SaS) Richarda Sulíka (12 %). Nasledovala ju koalícia Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti – NOVA (OĽaNO-NOVA), heterogénne spojenectvo osobností bez straníckej štruktúry a konzervatívnej strany (11 %). Do parlamentu sa vrátila silne EÚ-kriticky nastavená Slovenská národná strana (SNS) so slušným ziskom (8,6 %). Šokom bol nástup extrémistickej Ľudovej strany Naše Slovensko (ĽSNS) banskobystrického župana Mariána Kotlebu, ktorý nepredpokladal žiadny zo zverejnených predvolebných prieskumov (8 %) a úspech novej populistickej politickej strany kontroverzného podnikateľa Borisa Kollára Sme rodina (6,6 %). Do parlamentu sa dostala ešte stredo-pravá občianska slovensko-maďarská strana Most-Híd (6,5 %) a strana #Sieť (5,6 %). Prepad #Siete oproti ambíciám, ktoré tomuto novému politickému projektu Radoslava Procházku veštili líderskú pozíciu medzi pravicovými stranami bol rovnako prekvapením. Obe posledné dve spomínané strany sa v európskych otázkach profilujú konštruktívne a pragmaticky.
Pri búrlivej diskusii o možných konfiguráciách budúcej vládnej koalície sa príležitostne predieral európsky rozmer v kontexte schopnosti tej-ktorej koalície dostáť povinnostiam vlády predsedníckej krajiny EÚ a potvrdiť schopnosť Slovenska pôsobiť ako predvídateľný zodpovedný partner.
V krátkom období interregna sa odohrali z tohto pohľadu dve zaujímavé veci. Hneď na druhý deň po voľbách (6. marca) sa novokonštituovaný líder opozície Richard Sulík ocitol v diskusnej relácii Anne Will na nemeckej stanici ARD-Das Erste. Vtedy ešte existovala teoretická šanca, že Robert Fico napriek povereniu zostaviť vládu túto úlohu nezvládne a Richard Sulík dostane možnosť vytvoriť koalíciu 5 strán. V relácii sa dostal do ostrej a nevyberanej polemiky s nemeckým ministrom spravodlivosti a ďalšími nemeckými a rakúskymi politikmi ohľadne možnosti spoločného európskeho riešenia utečeneckej krízy, či zmyslu existencie eurofondov. Nemecká tlač ho na druhý deň označila za radikála. Sulík sa mimochodom netají sympatiami k nemeckej strane Alternatíva pre Nemecko (AfD), ktorú Európski konzervatívci a reformisti, Sulíkova frakcia v EP, vypudila zo svojich radov za radikálne komentáre jej členov.
Dva dni po voľbách, v pondelok, 7. marca odcestoval premiér Robert Fico na mimoriadny summit EÚ-Turecko. Hoci pôvodne nechcel kvôli povolebnej neistote zostať dlhšie ako do poobedia, nakoniec musel pod vážnosťou tureckých požiadaviek kladených na EÚ výmenou za spoluprácu pri zvládaní migrácie rezignovať. V4 potrebovala celý politický výtlak, aby držala svoju pozíciu, že prípadná relokačná schéma Sýrčanov priamo z Turecka nepôjde nad rámec už dohodnutých záväzkov (ktoré Slovensko a Maďarsko spochybnilo na Súdnom dvore EÚ a odmieta rešpektovať).
Koalícia poslednej voľby
Netrvalo nakoniec ani dva týždne, kým sa Slovensko dočkalo novej, nečakanej štvorkoalície. Tá na jednej strane spojila Smer-SD s pravicovými opozičnými stranami Most-Híd a #Sieť-ou, čo časť voličov týchto dvoch strán vyhodnotila ako zradu. Na strane druhej priviedla do jednej vlády maďarskú stranu Most-Híd s tradičným oponentom, nacionalistickou SNS, ktorá zohrala v povolebnom vývoji úlohu pomyselného jazýčka na váhach. Za koalíciu s SNS bolo v roku 2006 Smeru-SD načas suspendované členstvo v Strane európskych socialistov (PES). Kriticky sa k tomuto partnerstvu vyjadril šéf frakcie S&D v Európskom parlamente Gianni Pittella aj tentokrát. Premiér Fico mu cez novinárov podráždene odkázal, že nevie, čo znamená zostavovať vládu.
Štvorkoalícia priniesla hneď na začiatku spoločných rokovaní zhodu na niektorých základných programových prioritách. V oblasti zahraničnej a európskej politiky deklarovala jednak všeobecnú „jednoznačnú kontinuitu v proeurópskej a proatlantickej orientácie SR“ a naopak až podozrivo špecifickú ambíciu „posilňovať postavenie národných parlamentov v zmysle dohody medzi EÚ a Veľkou Britániou“. Zhoda nastala aj v záujme o „dôstojný a úspešný priebeh predsedníctva SR v Európskej únii“. Už toto naznačilo istú neutralizáciu najvyhranenejších postojov SNS pre oblasť európskej a zahraničnej politiky pokiaľ ide o pôsobenie v novej vláde.
Napredovať v eurozóne
Kľúčové rezorty z hľadiska európskej politiky a výkonu predsedníctva zostávajú aj v novej koalícii v rukách Smeru-SD. Ide predovšetkým o ministerstvo zahraničných vecí pod vedením všeobecne rešpektovaného Miroslava Lajčáka a splnomocnenca pre predsedníctvo v Rade EÚ Ivan Korčoka, ministerstvo financií s Petrom Kažimírom, ministerstvo vnútra s Robertom Kaliňákom, či ministerstvo hospodárstva (Peter Žiga, pôvodne minister životného prostredia). Peter Kažimír a Robert Kaliňák sa tak budú radiť k služobne najstarším frekventantom stretnutí Euroskupiny (resp. EcoFin-u) a Rady ministrov vnútra, kde sa odohrávajú najdôležitejšie debaty z hľadiska ďalšieho postupu únie v ekonomických otázkach a migračnej agende. Pri oboch ministerstvách fungujú aj z hľadiska predsedníctva zabehnuté ostrovy odborníkov pre tieto otázky. Minulá vláda na jednom zo svojich posledných zasadnutí schválila Východiská programu predsedníctva Slovenska v Rade EÚ. Hutnejší materiál so samotným programom by mala nová vláda schváliť v júni.
Programové vyhlásenie vlády schválila Národná rada SR 26. apríla a pokiaľ ide o EÚ veľkej miery potvrdzuje dve poznania z predvolebného skúmania programov a postojov politických strán. Po prvé, u koaličných strán prevláda pocit, že únia potrebuje vnútornú konsolidáciu pod tlakom viacnásobných kríz. Okrem utečeneckej krízy, trvalejšieho ohrozenia Schengenu, vojenského konfliktu v susedstve, medzinárodného terorizmu je to aj stále nestabilizovaná situácia v Grécku a širšie chápanej ekonomickej periférii a samozrejme možný odchod Veľkej Británie z EÚ). Vnímanie hrozby dezintegrácie je relatívne silné a v programovom vyhlásení sa premieta do zmienky o „otrasoch, ktoré ohrozujú európsku jednotu, hodnoty a politické zvyklosti“.
Z toho plynie aj opakované jasné pomenovanie EÚ ako primárneho prostredia a základného priestoru pre ekonomické, politické a bezpečnostné ukotvenie krajiny a vnímaná potreba budovania všeobecného politického konsenzu okolo tejto skutočnosti.
Zároveň ale platí, že strany neprejavujú ochotu k silnému kvalitatívnemu posunu smerom k prehlbovaniu európskej integrácie. Jedinou výnimkou je už spomínaná téma eurozóny. Programové vyhlásenie dokonca definuje ako „národnú prioritu“ v rámci výkonu predsedníctva Rady EÚ „dobudovanie architektúry eurozóny v podobe spoločných fiškálnych nástrojov na tlmenie ekonomických šokov“. Vláda je pripravená podporiť „spoločné európske poistenie v nezamestnanosti, ktoré formou dočasných transferov medzi krajinami zmierni negatívne vplyvy ekonomických šokov na ekonomický rast a obyvateľstvo“. Druhým zamýšľaným nástrojom by mal byť spoločný investičný program, vychádzajúci z Európskeho fondu pre strategické investície.
„Zachovanie špecifík“
K problému utečeneckej a migračnej krízy sa však programové vyhlásenie stavia nanajvýš ambivalentne. Jedinou zmienkou v tomto smere je, že vláda je „pripravená podporiť aj konštruktívne riešenia bezprecedentnej migračnej krízy“ no so „zachovaním špecifík a možností jednotlivých členských krajín“. Za prioritu podobne ako predchádzajúca vláda označuje rýchle vytvorenie Európskej pohraničnej a pobrežnej stráže.
Situácii na Ukrajine sa programové vyhlásenie špeciálne nevenuje. Predvolebné volania strán #Sieť a Most-Híd po špeciálnom akčnom pláne na pomoc východnému susedovi sa tak do programu nedostali. Novinkou je, že vláda v rámci priority podpory susedskej politiky EÚ v bezpečnostnom kontexte považuje za potrebné venovať pozornosť popri východnom aj jej južnému pilieru.
Naďalej prevláda silná preferencia pre V4 ako platformu pre znásobenie vplyvu Slovenska v EÚ a „pragmatickú“ koordináciu pozícií, čo sa v poslednom období silne dialo práve na pozadí utečeneckej krízy. Slovenská politická scéna má konsenzuálne jasno v tom, že hoci vníma isté rozpaky nad politickým vývojom v Maďarsku a v Poľsku, nepovažuje mechanizmus „vlády zákona“, ktorý Európska komisia spustila voči Poľsku bol zmysluplný a nepodporuje ho. Nemecko vystupuje v programovom vyhlásení ako strategicky významný politický a ekonomický partner. Dokument volá po posilnení tohto partnerstva.
Pokiaľ ide o európsku kohéznu politiku, jeden z kľúčových záujmov Slovenska, nová vláda má ambíciu spolu s V4 udržať jej pozíciu ako hlavnej investičnej politiky aj do budúcnosti. Zároveň ale pripúšťa možnosť, že jej objem po roku 2020 nebude taký masívny ako je to v súčasnom rozpočtovom období, na čo sa podľa dokumentu je potrebné pripraviť.
Limity
Celkovo obsahujú plány nového kabinetu na poli spolutvorby európskej reality konštruktívnosť a potrebnú dávku uvedomenia si spoluzodpovednosti za budúci vývoj. Realizovať sa budú ale za viacnásobných obmedzení. Tým vonkajším je medzinárodná (i bezpečnostná) situácia, pokračujúca utečenecká a migračná kríza a reálne riziko odchodu Veľkej Británie z EÚ. Druhé, dôležitejšie obmedzenie je vnútorné a spočíva v dlhodobo zbieranej voličskej frustrácii, ktorá nabrala podobu ochoty dať demokratický mandát extrémizmu (ĽS-NS 8 %), čistému populizmu (Sme rodina 6,6 %) prípadne nacionalizmu (SNS 8,6 %) či euroskepticizmu (SaS 12 %). Konštatovanie z programového vyhlásenia o boji proti fašizmu a pravicovému extrémizmu na báze „európskych demokratických tradícií slobody, ľudskej dôstojnosti a tolerancie“ už totiž zďaleka nebude na ozdravenie spoločnosti stačiť.
